reklama

Vyhrá na Slovensku vôbec niekedy pravica?

V stredu poobede v električke som mal to šťastie stretnúť osobnosť tohtoročných volieb. Hovorili o nej politológovia, novinári pred ňou tajuplne varovali, analyzovali ju marketingové štáby našich politických strán a straničiek, žonglovali s ňou agentúry zamerané na prieskum volebnej mienky. A ja som mal tú česť ju stretnúť, v sparnom ovzduší rozhorúčenej električky, vlečúcej sa odniekiaľ niekam. Stretol som totiž skrytého voliča. Toho voliča, ktorý zamával v tohtoročných voľbách HDZS do dejín, na poslednú chvíľu podkúril KDH, nakopol SaS a pomohol naštartovať opozičný valec víťazného SMERu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Staršia pani s námahou vyšla po vysokých schodíkoch električky, namáhavo sa pridržiavajúc ochytaného zábradlia. Cestujúcemu, ktorý jej pomohol s nastúpením, srdečne ďakovala. Už to ma zaujalo. Podľa toho, čo zažívam ja, buď neznámi ľudia na pomoc nereagujú pozitívne, často ju odmietnu a pár krát sa mi vyplnilo aj to povestné slovenské „za dobrotu na žobrotu“, že som ja alebo iný ochotný dostal takmer vynadané. Takáto zvláštna reakcia ma vždy trocha prekvapí, možno ju i v podvedomí akosi inštinktívne očakávam, preto ma milo potešila reakcia dotyčnej pani (týmto ju čo najsrdečnejšie pozdravujem).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako sa usadila, začala hovoriť. A hovorila rozumne, od srdca a nahlas. Mnohí spolucestujúci sa podchvíľou mrvili a tichým šomraním naznačovali, že sa im jej rozprávanie nepozdáva, že každý má nejaký ten názor a každý má svoje starosti. Pani si ale podľa všetkého prežila dlhý tvrdý život, ktorý sa s ňou asi príliš nemaznal, preto si z niektorých negatívnejších reakcií nerobila ťažkú hlavu. Rozprávala čo ju napadlo - ako ju ako malú jej chudobná mama musela dať do sirotinca, kde ju z milosti Božej vychovali cudzí ľudia, že keď vyrástla a zmocnela, matka ju chcela prijať späť, aby jej mohla pomáhať v staršom veku, čo však ona odmietla s tým, že to už viac nie je jej matka, keď sa jej vzdala ako maličkej, že ale za mamou smútila, keď ju niekto ako 82 ročnú zrazil v meste na prechode a ušiel z toho miesta, že čo to mohol byť za človeka, ktorý spácha taký skutok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z času na čas sa pomrvila a pokračovala v spomínaní na svoje deti, ktoré musela ako malé zamykať v byte aby mohla ísť pracovať do dvoch zamestnaní, ktoré počas socializmu mala, že počas komunizmu sa nemali všetci ako prasatá v žite, že tí jednoduchší a chudobnejší, nijak neprivilegovaní museli tvrdo a ťažko znášať rozličné životné údely, neboli pre nich žiadne škôlky, žiadne sociálne zvýhodnenia, žiadne úľavy. Pokračovala s tým, že sa jej aj teraz ťažko žije, že ako dôchodkyňa žijúca v Bratislave dostáva (a to mi vyrazilo dych) mesačne len 280 EUR, keďže jej ako zdravotne znevýhodnenej zobrali niektoré príplatky. Priznám sa, prudko som sa zamyslel, ako sa z toľkého príjmu dá vyžiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pani, ktorá ťažko pracovala dobrých tridsať, štyridsať rokov, až sa pritom zodrala, dostane na živobytie čiastku, ktorá snáď nevyjde ani na poriadnu splátku nájomného. Je to hrozné. Rozmýšľal som, že ako kruto sa to krásne a tragické 20. storočie zahralo s dnešnými dôchodcami v tejto oblasti. Najskôr ich prinútilo skladať sa na dôchodok vtedajším starším ľuďom prisľúbiac im tú istú starostlivosť v ich starobe. Komunistický režim týmto významne narušil rodinné väzby v rodinách, kedy oddelil starých ľudí od ich detí, ktoré sa už nemuseli o svojich starých rodičov hmotne starať. Veď štát sa postará. Považujem túto medzigeneračné zemetrasenie za jedno z najväčších ziel, ktorého sa komunisti dopustili na spoločnosti. A teraz sú dôchodky odvodzované od príjmov za komunizmu mizerné, mladí ľudia sa pýtajú prečo majú platiť súčasným dôchodcom veľkú časť zo svojich daní, starých ľudí nepoznajú, nerozumejú im. Naviac sa rodí mizerne málo detí a tento dôchodkový model je skôr či neskôr odsúdený na zánik a krach.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pani po zmienke o malom dôchodku a svojej núdzi prešla na politickú tému. Vyhlásila, čo ma dosť prekvapilo, že volila SDKÚ.

„Veru“, hovorí, „volila som ich, nehanbím sa za to, lebo chcem aby tu bolo lepšie.“ A pokračuje: „A kedysi som volila Mečiara. Veru Mečiara. Ani za to sa nehanbím. Ten na nás chudobných aspoň trochu myslel. Dostala som od neho pohľadnicu, keď boli prejavy na Pasienkoch, Mečiar k nám hovoril, dal sa nám najesť a napiť. Raz mi dal tri bagety a tri krát som si mohla dať guláš.“ Pani ukazuje na prstoch tri prsty a ukazuje to celému osadenstvu električky. Potom mávne rukou a skonštatuje: „Ale čo títo, títo nám nikdy nič nedali. Ani si na nás nepomyslia, nič pre nich nie sme...“

To sa už blíži moja zastávka, pozdravím sa s pani a vystúpim.

Odrazu mi je jasné, kde sa zobralo tých 10 % voličov SMERu. To boli a sú ľudia, ktorí nečítajú onlajnové vydania novín, ani ich nezaujímajú vyjadrenia našich pseudo-politológov, ba ani debaty či okrúhle stoly či dlhé články v novinách. Sú to ľudia symbolov, gest , pocitov a emócií. Tá pani predsa nepotrebovala k tomu aby volila Mečiara, aby jej ten zvýšil dôchodok na dvojnásobok, alebo aby mohla cestovať za korunový lístok v autobuse. Dôležité boli jeho gestá – ona bola dôležitá v tom zmysle, že samotný premiér jej hovoril, čo plánuje robiť a ako sa mu vládne, že jej raz za pol roka dal nejaký darček, pozval ju na trochu jedla, že ju takto ocenil a vyjadril jej takto síce malú a mizernú ale predsa len poklonu.

Z tohto pohľadu sa treba pozerať aj na Ficove eskapády s MDŽ, na otváranie štadiónov, na vianočné príspevky k dôchodkom na konci roka. On sa k tým ľuďom skutočne priblížil a tým, že obyčajný človek môže stretnúť samotného premiéra, mnohých presvedčil a očaril. Tí ľudia nemuseli vôbec súhlasiť s tým čo hovoril, dôležité bolo prejavenie gesta dobrej vôle k nim. Vidím preto veľké rezervy a zároveň veľký potenciál na strane pravice, hlavne tej konzervatívnejšej. Ak chce pravica raz naplno vo voľbách zabodovať a nevládnuť len šťastnými súhrami okolností (napr. vznik ANO, vznik SaS, krach HZDS), musí odhodiť svoju elitársku masku, raz za rok si prenajať štadióny po Slovensku, prilákať doňho všetkých tých obyčajných, chudobných, starších ľudí a prehovoriť k nim. Hovoriť im aj o nepopulárnych veciach, presvedčiť ich, že sú potrebné a dôležité pre budúce generácie. Títo ľudia to môžu pochopiť. Potom im dať pár bagiet, uvariť guláš, dať im možnosť prehovoriť so známym politikom, ktorého majú oni možnosť vidieť iba z televíznej obrazovky.

Pravica musí preto vyliezť z vyhriatych parlamentných lavíc, z dusných zákutí svojich centrál, od rozrobených kšeftov a interných sporov, a osloviť tých, ktorých prehliada a zabrániť socialistom tieto masy klamať a ohlupovať. Keď sa takáto malá revolúcia „smerom k ľuďom“ neudeje, bude na tomto našom malom Slovensku vládnuť pravica z času na čas iba a len z milosti Božej!

Jozef Šutara

Jozef Šutara

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyznávam kresťanské a konzervatívne hodnoty. A som tomu rád :) Zoznam autorových rubrík:  Nekorektné správyOsobnostnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu