Vymyslime si teda postavy, firmu a príbeh, na základe ktorej to celé popíšeme.. Postavy budú síce vymyslené, firma i okolnosti tiež, domnievam sa ale, že budú vcelku verne odrážať niektoré živé skúsenosti mladých zamestnancov, ktorí mali a majú tú česť byť jedným z koliesok dobre naolejovaného stroja nazývajúceho sa „renomovaná medzinárodná spoločnosť“. Martin a Mária skončili štúdium na jednej z fakúlt ekonomickej vysokej školy a tešia sa na to, že sa už nebudú musieť tlačiť do svojich hláv po nociach kvantá teórií a poučiek, stresovať sa pred zápočtami a skúškami a triasť sa, ako sa zasa vyspí ten ktorý skúšajúci. Naviac sa na nich usmialo šťastie. Na veľtrhu pracovných ponúk ich oslovili sympaticky vyzerajúci a dobre oblečení zamestnanci jednej zahraničnej poradenskej spoločnosti a odporučili im ako čoskoro končiacim študentom absolvovať u nich pracovný pohovor.
Martin ani Mária presne nevedeli, čo presne chcú robiť po škole, ale šťastie treba skúsiť. Spoločnosť vyzerá dobre a zaujímavo, preto si obidvaja vyplnili kontaktné údaje do „onlajn“ dotazníka a odoslali ho spoločnosti. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a onedlho boli pozvaní na pohovor. Bolo to prvý krát v ich živote, preto sa trocha obávali, no od prvého momentu, kedy vkročili do luxusnej administratívnej budovy ich potencionálneho zamestnávateľa, mali zo všetkého dobrý pocit. Všetko išlo ako po masle, pracovník ľudských zdrojov netajil spokojnosť nad ich odpoveďami - obidvaja sú totiž ambiciózni, chcú si vybudovať kariéru, získať postavenie, nechcú si momentálne založiť rodinu ani nemajú záväzky voči svojej rodine, ktoré by ich časovo obmedzovali. Okrem toho slušne hovoria po anglicky. Všetky logické či matematické testy tiež hravo zvládli.
Na konci pohovoru ich privítal samotný veľký šéf, mlado vyzerajúci štyridsiatnik, s ktorým v neformálnom a otvorenom duchu premleli zopár vtipných a vzletných viet. Ako sa hovorí, „pokecali si“: Pohovor sa následne skončil a bolo im prisľúbené, že sa im spoločnosť ozve, či už so zápornou alebo kladnou odpoveďou. Sľúbené bolo i splnené a keď sa Martin i Mária dozvedeli, že boli vybratí a prijatí, dlho neotáľali a so svojím novým medzinárodným zamestnávateľom podpísali pracovnú zmluvu. Plat, ktorý pri nástupe dostali, im troška vyrazil dych. Bol totiž o tretinu vyšší ako mohli čakať v „obyčajnej“ firme. A rozličné benefity k tomu. A to ešte ani nemali v rukách diplom z vysokej školy. Nastúpia hneď po tom, ako zdarne vysokú školu ukončia.
Nastal teda ten okamih. Obliekli sa teda do toho najlepšieho čo mali a poďho do nového zamestnania. Dojmy zostávali stále skvelé. Spolu s nimi totiž spoločnosť prijala skupinku iných mladých ľudí, väčšinou absolventov z podobných vysokých škôl. Spoločne ich predstavili kmeňovým zamestnancom, všetko v žoviálnom, neformálnom duchu. Každý každému tykal, každý mal otvorené dvere svojej kancelárie, každý mohol hovoriť s každým. O všetkom. Všetci pôsobili mimoriadne ochotne a otvorene. Pri úvodných školeniach im predstavili firmu, jej úspechy a triumfy. Oni samotní sú údajne pre firmu veľmi cenní a predstavujú elitu na pracovnom trhu. Preto boli vybraní. Majú vraj na to myslieť, že sú jedni z najlepších. A firma im môže túto výnimočnosť podporiť a rozvinúť.
Nasledovala večera v luxusnej drahej reštaurácií. Na víkend firma zaplatila víkend na chate pre celú posádku plávajúcu v medzinárodných vodách a ako to býva dobrým zvykom počas internátnych osláv, sa všetci dali poriadne svorne do laty. Martin i Mária boli natešený. Toľko spontánnosti, toľko bezprostredných ľudských vzťahov a otvorenosti nečakali ani vo sne.
Blížilo sa však obdobie uzávierok a obdobia, o ktorom všetci posvätne hovorili ako o „bizi tajme“. Čakali na nich „dedlajny“, budú čeliť „čelindžom“, budú teiž „čekovať“ a „mítingovať“ a pôjdu v ústrety „oportunitám“. Martin i Mária dostali svoj počítač, svojho manažéra a svoj tím. Od toho momentu boli pevnou súčasťou tímu. Dostali prvé úlohy a hor sa do práce.
Tu ale prichádza prvé vytriezvenie. O šiestej poobede všetci starší kolegovia ešte stále sedia na svojich miestach. Nikto sa nedvíha domov. Sedem, osem hodín. Prví ľudia odchádzajú, tak sa osmeľujú i naši dvaja hrdinovia. To že sa v práci trávi dvanásť hodín, podaktorí i bez obeda, v tichu klepkajúcich klávesníc počítačov, nikomu nepríde zvláštne. Druhý deň sa nesie v podobnom rytme. Keďže mladí zvyčajne nemajú reálne skúsenosti s iným zamestnaním a sú tak ovplyvniteľní tým čo skúsia a zažijú ako prvé, začínajú to považovať za normálne. Zahĺbia sa do práce a o pár týždňov im pripadá, sťaby vo firme pracovali od vekov. Úloh však pribúda, zodpovednosť narastá. Prichádza stres a tlak na splnenie náročne stanovených termínov. Hodnotí sa a kontroluje kvalita odovzdanej úlohy, včasnosť, precíznosť, pozerá sa na detaily. Často sa stáva, že v predloženej práci sa Menia a dopĺňajú maličkosti, prkotiny.
Prichádzajú prvé chyby a zmeškané termíny. Martina i Máriu to nesmierne škrie, sľubujú si že sa budú snažiť ešte viac, budú pracovať dlhšie a sústredenejšie. No už teraz netrávia v práci menej ako 10 hodín takmer každý deň. Mária sa rozhodne chodiť do práce i cez víkend. Jej manažér, šikovný ale náladový človek, zásadne vstáva okolo deviatej, do práce prichádza až okolo desiatej, jedenástej a vyžaduje, aby mu Mária bola celý čas k dispozícií. Takmer pravidelne jej na poslednú chvíľu zveruje úlohy, na ktorých splnenie potom nemá dostatok pokoja ani času. Naznačuje jej, že v práci netrávi dostatočne dlhý čas a preto nedosahuje primerané výsledky. Mária sa preto rozhodne zapnúť naplno, no uvedomuje si, že to narušuje jej vzťah so snúbencom.
Martinova nadriadená pracuje vo firme od jej vzniku. Dostala sa na manažérske miesto len kvôli tomu, že mala nadštandardne dobré vzťahy s vedúcimi zahraničnými manažérmi. Je nerozhodná, panovačná a nevie jasne definovať, čo od podriadených chce. Martin má hlavu v chaose, nestíha a nech robí čo robí, má pocit, že mu všetko padá na hlavu. Postupne si všíma, že úroveň schopnosti manažovať a motivovať ľudí je na Slovenku mizerná (česť výnimkám). I v prestížnych firmách je preto častým obrázkom manažér či manažérka, ktorý nie vďaka svojim schopnostiam riadiť či vedomostiam, sa dostali na čelo, ale práve naopak, zákulisnými hrami, podliezaním nadriadeným, cynizmom, intrigami, hrubou primitívnou panovačnosťou alebo len čistou vytrvalosťou, kedy čo bolo lepšie zutekalo a čo horšie nevládalo a zostalo.
Čo sa týka manažérov vyslaných nedôverčivými zahraničnými majiteľmi, často ide (opäť česť výnimkám) o skrachované existencie, ktoré sa vo svojej domovine nemali šancu presadiť sa a tak putujú po cudzích krajinách, predstierajúc zázračné manažérske schopnosti. Okrem jazyka, ktorý dobre ovládajú, však ide väčšinou o bluf a o funkciu akéhosi strašiaka v poli plnom žmurkajúcich prenosných počítačov.
(pokračovanie nabudúce)
